Tri tváre Austrálie (Michal Kraus)

Tri tváre Austrálie!

Austrália je splnený detský sen, hra farieb, paleta chutí, šlabikár vôní i symfónia zvukov. A pre mňa nekončiace defilé pocitov, ale i nenaplnených túžob, ktoré zamestnalo všetky moje zmysly na viac ako tri týždne.

Jedno austrálske príslovie hovorí: „Čím dlhšie sa pýtaš, ako ďaleko si zašiel, tým dlhšie sa ti bude zdať cestovanie“. Obzvlášť to vystihuje krajinu, kde sa vzdialenosti delia číslovkou 10, aby boli predstaviteľné bežnému Európanovi. My sme si túto skutočnosť šli overiť zo starého kontinentu traja. Traja pátrači, ktorí si svoje tri týždne rozdelili do troch etáp v troch rôznych oblastiach(viď mapka).

Po viac ako 16 000 kilometroch a takmer 24 hodinách v lietadle sa našim prechodným domovom stalo Sydney. Netrvalo dlho a toto mesto si nás podmanilo svojou príjemnou a pohostinnou atmosférou, členitým pobrežím, plážami. Nečudo, že v ňom žije takmer štvrtina celoaustrálskej populácie. Aj v nás silno zarezonovalo, ba dokonca, keď sa pred nami tretí krát začala vynárať panoráma mesta, naše vnútro začalo spievať: „My sme tu doma, my sme tu doma..“! Živé kone na predstavení Carmenv typickej budove Sydney Opera House, odporúčanie, aby sme v parkoch chodili po tráve a nie po chodníkoch, objímali stromy a nasávali energiu, AustraliaDay – štátny sviatok, kedy ľudia všetkých národností vyjdú do ulíc alebo k priateľom, aby oslávili to, že sú Austrálčania, či závody v surfovaní zapôsobili na mňa najviac.

      Byť prvý krát na tomto izolovanom ostrove v mori „Downunder – tam dole“ vytvára neskutočné množstvo príležitostí, ako zažiť „niečo nové“..! „Tu je eukalyptový repelent proti hmyzákom“ boli prvé slová Maca, nášho sprievodcu, ktorý sa nám pokúsil odkryť tajomstvá najstaršieho dažďového lesa na svete. Daintree, ako sa tento autochtónny, pôvodný, prales nazýva, rastie nepretržite už 120 miliónov rokov. „Nenačahujte sa z loďky rukou do vody, mohli by ste o ňu i prísť, sú tu krokodíly! Kúpanie v mori je na vlastné nebezpečenstvo kvôli štvorhrankám – jedovatým medúzam, ktoré sú schopné zabiť! A ak náhodou stretnete kasuára, čo je asi meter o pol vysoká a až 60 kg vážiaca sliepka, neotáčajte sa jej chrbtom, mohla by zaútočiť a nepríjemne vás dokopať, poďobať, zraniť!“ Po tomto krátkom školení sme sa ponorili do baldachýnu zelene.

Hovorí sa, že jedinou stavbou živých tvorov na Zemi viditeľnou aj z Mesiaca je Veľká koralová bariéra. Z vlastnej skúsenosti to povedať neviem, ale môžem potvrdiť, že minimálne z lietadla, resp. z výšky cca 10 km, je nádherná. A tak sme nezaháľaliani vo vertikálnej rovine. Ponorili sme sa do hĺbky 10 metrov, kde na nás čakal úplne iný svet, „svet Nema“, ale naša radosť, eufória bola pod hladinou žiaľ nemá.

           Od pobrežia cez lesy a Camberru, „Mesto duchov“, sme došli až na najvyšší bod. Viac ako samotné Mt. Kosciuszko (2 228 m n.m.) sa mi vryl do pamäti fakt, že práve na jeho úbočí som si postavil prvého tohtoročného snehuliaka. No kto to mohol pred pol rokom, keď sme sa začali obzerať po letenkách, tušiť? A keď sme mysleli, že vyššie to už nepôjde, vystúpili sme pár desiatok až stoviek metrov, aby sme „na krídlach vážky“ zažili na vlastnej koži majestátnosť okamžiku. Najposvätnejšie miesto Aborigénov, pôvodných obyvateľov, sme mali ako na dlani. Uluru, pieskovcový monolit, s obvodom takmer 10 km, hrá pri východe, a predovšetkým západe slnka širokou paletou farieb. Je takmer neuveriteľné, že 9/10 je ukrytých pod zemským povrchom. Právom je považovaný za dominantu v červenom strede Austrálie.Tento zážitok je ešte umocnený neskutočným množstvom múch, ktoré neodmysliteľne patria k tejto oblasti. Rozľahlé dažďové pralesy, plné bujnej zelene, modrý nádych živého, ale krehkého ekosystému korálovej bariéry, krása a sýtosť krajiny v okolí „Červenej“ skaly. To sú moje tri tváre Austrálie!

      Vidieť skákať kenguru v lese, muckať sa s koalou, plávať s rybkami na útese, ochutnať rozmanité jedlo, pozerať sa na nočnú oblohu, ktorá je na južnej pologuli úplne iná, než na akú sme zvyknutí,…! Zažili sme toho veľa krásneho, ale Austrália dokáže ponúknuť ďaleko viac. A čo bolo pre mňa takým najúsmevnejším momentom? Vyrazíme na cestu autom, pred sebou máme niečo cez 500 km! Ale podľa navigácie máme ísť 196 km rovno, na križovatke potom zatočiť dopravaa pokračovať takmer 300 km. Medzi prvou a druhou križovatkou sa zastavujeme na pumpe, kde s ťažkosťami nájdeme obsluhu, ale zato pri tankovaní príde k stojanu ťava. Pokračujeme v ceste, tešíme sa, že jazda v ľavom pruhu s volantom na pravej strane svižne ubieha, na tempomate povolených 110 km/h. Pred nami sa v diaľke vynára vozidlo, ktoré ide evidentne pomalšie, keďže ho po viac ako hodine dobiehame. Sme radi, že jednu z asi troch zákrut, kde je plná čiara a nedá sa predbiehať, sme práve teraz nestretli, aj keď aj to sa stalo. Všetko je ideálne, hurá, ide sa na to. S úsmevom na tvárach vyhadzujeme smerovku a tu ľaľa, mokré okná. Áno, uhádli ste! Zvyk je železná košeľa, a preto sme si tu, na druhom konci sveta, zapli ostrekovače a stierače! A koho by to zaujímalo, to auto sme napokon predbehli ešte tri krát. Aj to je Austrália 

Michal Kraus

Australia

Cestovateľský večer

Téma: Tri tváre Austrálie.
Dátum: 25.4.2014 
Čas: 17.30 hod.
Rozprával: Michal Kraus. 
miesto: budova Turčianskej knižnice v Martine.

 

Viac fotiek od Michala:

 

Bookmark the permalink.

Comments are closed