Pešo naprieč Slovenskom (Pančíkovci)

Naprieč Slovenskom-MAPA.jpg

“PEŠIE” putovanie po Slovensku 4-člennej rodiny, ktorá sa s vami prostredníctvom článku a fotografií podelila o krásy a zaujímavosti našej krajiny. S batohmi na chrbtoch strávili takmer mesiac tohto leta putovaním od východného trojhraničia po trojhraničie na západe. So záujmom sa tak môžete dočítať a pozrieť si miesta pre vás známe i neznáme, prípadne sa vďaka nim sami vydáte za poznaním a novými zážitkami.

Putovanie naprieč Slovenskom

Naše putovanie po Slovensku sme začali 29. júna 2014 a ukončili sme ho 25. júla 2014. Cestu sme odštartovali v Novej Sedlici, kde sme sa s dedkom a rovnako s autom na mesiac rozlúčili, napriek neutíchajúcemu dažďu. Posledným miestom na ceste bolo hraničné miesto na sútoku Dyje a Moravy, odkiaľ sme smerovali na vlak v Moravskom Svätom Jáne na cestu späť. Spolu sme mali v nohách približne 650 kilometrov. „Nepeším porušením“ na našej trase bola cesta hromadnou dopravou pred Jelšavou, kde sme si „pomohli“ asi na 14 kilometroch autobusom, keďže v ten deň sa cesta predĺžila návštevou Gerlašských skál, a samozrejme, našou únavou.

 1. deň – Nová Sedlica – Kremenec, TROJHRANIČIE – Runina:

Skoro ráno opúšťame za daždivého počasia Sninu a autom sa vydávame na cestu k Novej Sedlici. Po ceste sa zastavujeme na vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny v Zboji. Na naše prekvapenie je pekne udržiavaný. Po príchode do Novej Sedlice skutočne rozmýšľame o návrate, jednak pod ťarchou našich batohov, a takisto počasie nehovorí o teplom slnečnom dni. Prvú dilemu prekonávame a vydávame sa na najvýchodnejšie miesto našej krajiny Kremenec, trojhraničie Slovensko, Ukrajina, Poľsko. Očakávame aspoň pár turistov, no na celom hrebeni Polonín stretávame iba dvoch poľských strážcov hraníc. Kontrole „pašovaného nákladu“ sa vyhýbame, pretože ich štvorkolku vidíme už kus za Ukrajinou. Poľskí chlapci nám rozprávajú príbeh o pašovaní a uháňajú preč. Nádherné dojmy z neporušenej prírody Polonín a výhľadov nám preruší krátka, no intenzívna búrka, na druhej strane zabezpečí všetkým mokré topánky na ďalšie dva dni. Odmenou za nie ideálne výhľady je aspoň pohľad na zástupcu zvieracej ríše, malé medvieďa, pobehujúce desať metrov od nás. Ďakujeme jeho maminke, že na nás nie je zvedavá. Príchod do Runiny je očarujúci, akoby sme sa vrátili o tridsať rokov späť, krásne chalúpky, ešte vždy milo zvedaví ľudia, obchod s potravinami, fungujúci na heslo. Ostávame na chalupe, opekáme slaninku, debatujeme s domácim o ťažkom živote „ľudí spod Polonín“, využívame naše spacáky. Vďaka streche nad hlavou si z intenzívnej nočnej búrky už ťažkú hlavu nerobíme.

2.deň – Runina – Snina:

Krátko pred ôsmou hodinou vyrážame, opäť do dažďa. Naše ťažké topánky sa už spokojne hompáľajú na batohu, prvýkrát využívame sandále. Hneď za dedinou nás pozdravuje stádo laní. Stretávame mnoho policajných hliadok, prechádzame malebnými dedinkami. Zastavujeme sa v Stakčíne, samozrejme v krčme, objednávame pivko – 12-ka za 0,85. Zdravia sa nám domáci, a začíname šípiť, že odchod nebude jednoduchý. Miestny učiteľ, spisovateľ, Rusín jak repa, Štefan Suchý (Je to skutočne básnik a dramaturg.) objednáva pre všetkých. Znásobuje sa v nás pocit z dobrých ľudí na východe našej krajiny. Neveriac, že ideme peši, chlapi nám ponúkajú odvoz, odmietame. Do Sniny prichádzame značne unavení, varíme párky a vymýšľame plán na ďalší deň.

 3. deň – Snina – Strážske:

Ráno nám svieti slniečko, pozrieme mesto a kupujeme prvé náplaste. Táto časť cesty bola naplánovaná cez dediny, každá z nich … nad Cirochou, do mesta Humenné. Jedna z dedín je Dlhé/Cirochou, na čo Maťko dopĺňa Einsteina: „Na svete je nekonečný vesmír, ľudská hlúposť a Dlhé/Cirochou, tým posledným som si fakt istý.“ Z poľa ku nám vybieha malé mačiatko. V strachu, že ho zrazí auto, ho berieme so sebou a vybavujeme mu ubytko.  To mu zabezpečujeme prostredníctvom pumpára na neďalekom družstve. Zničení prichádzame do Humenného, zas máme raz šťastie na ľudí. Pani v miestnej cukrárni nám vysvetľuje, že nie sme v centre, a keď sme už tu, bola by škoda, nevidieť ho. Váhame, ale lákavá ponuka postrážiť nám batohy rozhoduje, krivkáme ku kaštieľu. Oplatilo sa. Z Humenného pokračujeme do Strážskeho, cesta sa kľukatí, akoby sa náš cieľ vzďaľoval, dojem „napraví“ až Strážske. Naša predstava o ňom je úplne iná ako skutočnosť. Ľudia sú ale opäť milí, snažia sa nám pomôcť s ubytovaním, veľký výber tu ale nie je. Ostávame na „Brodwayi“, ktorý ani menej náročnému turistovi nespĺňa skromnú predstavu o hotelovom ubytovaní.

4. deň – Strážske – Herľany:

V daždi vyrážame cez Slanské vrchy do Herlian. Cestou prechádzame cez Nižný Hrabovec, kde sa prvýkrát stretávame s inou reakciou, ako ochotou poradiť (Je to jedinýkrát za celý mesiac.). Rozhodujeme sa pre cestu cez Vranov/Topľou, ktorý nás svojou atmosférou príjemne prekvapuje. Už pri vstupe do mesta sa smejeme nad odhadom ľudí, pretože „300“ metrov, podľa slov okoloidúcich, nám trvá asi 30 minút. Z Vranova sa vydávame cez Vechec, kde nám prekážku v podobe psov z osady ochotne pomáha zdolať pani, zamestnaná na obecnom úrade. Zo sedla Slanských vrchov obdivujeme výhľady na okolité dedinky a osady. V Herľanoch postupujeme priamo ku gejzíru, a skutočne, dobrá voľba. Kaštieľ oproti nemu ponúka čarovnú izbu, príjemný pocit umocňuje milý prístup zamestnancov. Nech nám to gejzír odpustí, čitatelia tiež, výšku streku nevieme odhadnúť, pretože v noci nie sme ochotní vstať, snáď nabudúce.

5. deň – Herľany – Košice, 6. deň – Košice:

Táto etapa je príjemná, o to viac, že nás čaká deň voľna. Skutočne potrebný. Z Herlian do Košíc slniečko „príjemne“ pripeká, ideme po asfaltke, niektoré kamióny si už pamätáme. Pred Košicami stretávame staršiu pani, ktorá nám ukazuje do „valala“, kde sa vydať ku krčme, inak jej nerozumieme vôbec nič. Bez posilnenia vchádzame do krajského mesta okolo druhej, a to priamo do prvej krčmy na výbornú kávu a kofolu. Zbiehame do centra, ubytujeme sa v železničiarskej ubytovni, kvalita zodpovedá názvu. Po chvíľke oddychu vyrážame už bez batohov do mesta. Prvý nákup patrí lekárni, kde berieme brufenovú masť na boľavé nohy – to neplatí pre chalanov. Na izbe prebieha veľká porada ohľadom ďalšej cesty. Šiesty deň patrí celý Košiciam, kultúrnym pamiatkam, cukrárni, leňošeniu a hojeniu pľuzgierov.

7. deň – Košice – Medzev:

Ideme cez Bašku, kde nás naháňajú dvaja psíkovia. Ďalej cez Bukovec, lesom, kde vďaka polámaným stromom a obchádzkam blúdime, ale nie nadlho. Schádzame do Rudníka, prestávku si dávame v Jasove. Prechádzame okolo rómskej štvrte, kde vzbudzujeme záujem postávajúcich. V neďalekej reštaurácii stretávame opäť veľmi príjemnú pani, čašníčku. Okrem super pirohov nám radí, kde nájsť ubytovanie v Medzeve. Jej rady padnú na úrodnú pôdu, nocujeme „u Atilu“, vo vile Janka, naozaj fajn, ľutujeme, že nemožno ostať dlhšie. Aj miestne čapované pivo si získava naše sympatie. Krčmárka nám vysvetľuje, ako správne čapovať, chlapi zas, ako sa na druhý deň nestratiť.

8. deň – Medzev – Krásnohorské Podhradie:

Poučení horúčavou predchádzajúcich dní, vstávame skôr, a vyrážame okolo šiestej. Už na okraji Krasu sa zdržiavame hľadaním turistickej značky, a tiež repelentu, pretože ovady sú fakt neúprosné. Nedávna kalamita nám sťažuje cestu, napriek nekonečnému preliezaniu popadaných stromov postupujeme ďalej. Na planine stretávame prvých turistov. Kľudne hádajte. Áno, sú to Česi. Cestou do Zádielskej doliny vyskakuje z húštiny statný jeleň, a tiež bojuje s obrovskou žihľavou. Pre nás je to boj nerovný. Popŕhlení schádzame k bufetu, občerstvujeme sa, ako inak, kofolou. Smerujeme cez dediny do Krásnohorského Podhradia. Tu už ideme na istotu, ubytko pod hradom v penzióne „Žaneta“ nás ani tento rok nesklame.

9. deň – Krásnohorské Podhradie – Revúcka Lehota, pôvodný plán – KP – Jelšava:

O siedmej ráno vyrážame v snahe vyhnúť sa počas dňa slnku i búrkam. Popod Rožňavu vychádzame na Plešiveckú planinu. Tu sa nachádza NPR Gerlašské skaly, odkiaľ je krásny výhľad. Obdivujeme a fotíme dedinu pod nami, Štítnik, kde smerujeme. Cestu si krátime zvážnicou. Stretávame pastiera a na naše prekvapenie zisťujeme, že Štítnik je o kus ďalej, a my sme odbočili z trasy smerom späť. Sklamaní a unavení stojíme pred zatvorenou krčmou, a keď vidíme autobus, naskakujeme doň. Meníme tak dnešný plán, v Jelšave vystupujeme na námestí a pokračujeme opäť pešo do Revúckej Lehoty. Ďalšiu cestu verejnou dopravou na našej trase si vychutnávame znova až vo vlaku na spiatočnej ceste. Po pravej strane priehrady na Lehote je celkom fajn penzión, kde nás ale mladý čašník víta čarovnou vetou: „My neubytúvame robotníkov, ale manažérov.“ Skladáme si v hlavách, kde sa zaradiť. Ponuka jednej izby za 100 euro aj so sprchou sa nám zdá až „neslušná“. Kúsok naľavo nás ubytujú príjemné dievčatá v neďalekom penzióne, kde prichádzame už za dažďa.

10. deň – Revúcka Lehota – Tisovec:

Za pokračujúceho dažďa štartujeme, ideme, aj končíme dnešnú etapu. Treba poznamenať, že stekajúci dážď po vetrovkách nie je nepríjemný, dokonca ho považujeme za celkom príjemné osvieženie po horúcich dňoch. Vďaka dažďu upravujeme smer cesty, pokračujeme cez Muráň do Tisovca. V Revúcej sa zastavujeme pri prvom slovenskom gymnáziu, fotíme a pozeráme historickú časť mestečka. Cestou z Muráňa do Tisovca nám spoločnosť robí zatúlaný psík, lúči sa s nami až po niekoľkých kilometroch v sedle Dielik.

11. deň – Tisovec – Dobroč:                            

Za slnečného rána vychádzame z Tisovca, kus po ceste, odkiaľ odbáčame na zelenú značku až k sedlu pod Klenovský Vepor. Žltou pokračujeme k Dobroču, cestou zastavujeme na salaši Chlipavica, dávame si výbornú kapustnicu, debatujeme s dievčatami i lesníkmi. V Dobroči sa utvrdzujeme v „poznaní“, že najlepším miestom pre hľadanie ubytovania je krčma. Dostávame na naše prekvapenie celú drevenú chalupu za výbornú cenu. Večer si spríjemňujeme výletom do Čierneho Balogu, fotíme železnicu. Na terase chalupy rozjímame nad pastvinami v okolí Dobroča.

12. deň – Dobroč – Hriňová:

Priamo z chalupy vchádzame do doliny, po zelenej pokračujeme niekoľko kilometrov do sedla Kysuca–Uhliarka. Z Veporských vrchov schádzame cez lúky do „zabudnutej“ malebnej obce Kysuca, pripomínajúcej skanzen v štýle Vlkolínec. Cez Drábsko ideme do najvyššie položenej obce na Slovensku Lom/Rimavicou a hriňovské lazy. Len sťažka sa   nám darí chápať zmysel tabule Hriňová – lazy, keď sme od Hriňovej vzdialení temer 12 kilometrov. Míňame dlhú Hriňovskú priehradu, vstupujeme do mesta. Čaká nás opäť príjemné prekvapenie v podobe ľudského prístupu zamestnancov penziónu Anka, vďaka ktorým sa dá nájsť aj tá posledná izba, keďže všetko je obsadené kvôli folklórnym slávnostiam v Detve.

13. deň – Hriňová – Klokoč:

O pol ôsmej opúšťame penzión, napájame sa na cyklocestu cez Hriňovské lazy, na ktorej možno pozorovať viacero krásnych výhľadov na okolité lazy. Schádzame do Detvy, kde v diaľke počujeme „vreskot“ folkloristov. Prekvapuje nás pekne upravené námestie, drevené kríže. Z Detvy pokračujeme lazmi smerom na Klokoč, dedinku bez krčmy, kostol vraj majú. Ďaleko od hlavného ťahu sa po príchode pokúšame o ubytovanie. Navštívime starostu obce, ten ochotne berie kľúče od kultúrneho domu, kde nám poskytuje priestor na nocovanie. Paráda, cena sa znižuje na skutočné minimum, ešte aj voda a toalety sú tu. Starosta rozpráva o starostiach i víziách v obci, ďakujeme za ochotu.

14. deň – Klokoč – Babiná:

Lúčime sa so starostom a pokračujeme ďalej krajinou Slatinských lazov. Miestni obyvatelia tu zrejme majú svojský zmysel pre humor, keďže na otázku Kadiaľ ďalej?, pani odpovedá: „Vyjdete na najvyšší vrch strmo hore, potom budete už len mierne stúpať.“ Tiež nás šokuje staršia pani, putujúca niekoľko kilometrov do kostola. Z najvyššieho kopca sa pomaly presúvame do Zaježovej, dedinky, kde naozaj pasuje povedať, že líšky dávajú dobrú noc. Červenoznačenou trasou prichádzame do Sásy. Tu, samozrejme, myslíme v krčme, nám ochotní domáci vysvetľujú trasu ďalej, presviedčajú nás, aby sme nešli lesom, lebo je to tam zarastené. Poslúchame, po ceste to tiež nie je ďaleko. Druhú voľbu, skratku okolo voľne pusteného psa, strážiaceho kameňolom, napodiv nevyužívame. Podvečer prichádzame do Babinej, kde ale skutočne miestnych možno nazvať čarovní. Ďakujeme im i pani starostke. Vďaka ich obetavosti sa nám podarilo zohnať nocľah v lesníckom dome, čo bol pre nás veľký zážitok.

15. deň – Babiná – Banská Štiavnica:

Ráno sa lúčime s domácim obyvateľom, ktorý nám deň predtým ochotne pomáhal, dávame raňajky na lavičke v parku, pokračujeme cez les do Banskej Štiavnice cez Holý vrch a Banský Studenec. Na chvíľku oddychujeme pri tajchu, na počudovanie je tu temer ľudoprázdno. Banská Štiavnica so svojou neopísateľnou atmosférou nás znovu očarila, večer trávime v jej uličkách.

16. deň – Banská Štiavnica – Žarnovica:

Dnešná etapa vedie Štiavnickými vrchmi, napodiv bez turistov, len jeden srnček nám skrižuje cestu. Radostný pocit z ubiehajúcich kilometrov na našej slovenskej ceste v nás vyvoláva stredoslovenská rieka Hron, keď prichádzame do mesta cez most ponad ňu. Obedujeme už v reštaurácii v Žarnovici, ktorej patrí naša veľká pochvala.

 17. deň – Žarnovica – Skýcov:

Vyrážame ešte pred šiestou v očakávaní horúceho dňa. Úvodné kilometre ubiehajú veľmi rýchlo, postupne sa otepľuje, my schádzame z hlavnej cesty. Odbočujeme na Malú Lehotu, napodiv, asfalt končí s nami. Zas vďaka ochote pri bránke stojaceho pána sa cez jeho dvor dostávame ku kamennému moru. Odtiaľto pokračujeme do Jedľových Kostolian, míňame Živánsku vežu. Prekračujeme hranicu západného Slovenska. Cestu znepríjemňuje neznesiteľné teplo a ovady. Po kofolovom osviežení v Kostoľanoch pokračujeme cez rozsiahlu lesnú oboru do Skýcova, po ľavej strane vidíme hrad Hrušov. V Skýcove sa nám nedarí zohnať ubytovanie, preto ostávame spať v Topolčiankach.

18. deň – Skýcov – Topoľčany:

Štartujeme skoro ráno. Prechádzame cez bukové lesy, kopcov je stále menej. Prechádzame rôzne Vsi, zastavujeme sa v Klátovej Novej Vsi, kde sú dva zachované kaštiele. Cez pole sa vydávame nad obec Sádok, kde sa nachádza románsky kostolík. Chvíľku ho musíme hľadať, ale oplatí sa, návštevu máme aj s odborným výkladom dvoch mladých zanietených reštavrátorov. Za ich hodinový výklad im veľmi pekne ďakujeme, vďaka nim odchádzame všetci štyria nadšení. Za úmorného tepla zbiehame dolu cez ďalšie dediny do Topoľčian. Tu sadneme na námestí a dohady nad ďalšou cestou ukončí rýchla letná búrka. Ubytujeme sa v hoteli Puk, prekvapivo na zimnom štadióne, odmeňujeme sa pizzou a pivkom.

19. deň – Topoľčany – Moravany/Váhom, 20. deň – Moravany:

Ubytovanie opúšťame ráno o 5,40, čo je asi najskorší odchod. Asfaltovou cestou prechádzame cez Továrniky, Bojnú, až sa dostávame do Nitrianskej Blatnice. Z Blatnice nás zelená trasa vedie do pohoria Považský Inovec. Je veľmi teplý deň a búrka sa chystá prísť o čosi skôr ako zvyčajne. Pozeráme rotundu sv. Juraja, prechádzame cez sedlo Gajda, kde konečne stretávame turistov. Cestou do Moravian míňame jaskynku a symbolický cintorín, „Lake resort“ Striebornica. V Moravanoch sa nám, samozrejme v krčme, darí nájsť super ubytko u Pagáča. Nie je to oficiálny privát, ale skutočný pán Pagáč a jeho dom, u ktorého po búrke ostávame dva dni, ďakujeme. Ďalší deň je od rána veľmi horúci, vyberáme sa preto na kúpalisko Eva, na radu domáceho, ako inak, peši. Skutočne to nie je ďaleko, termálne kúpalisko je príjemným spestrením, horúca čistá voda, pomalá letná atmosféra kúpeľného strediska.

 21. deň – Moravany/Váhom – Dechtice:

S novou energiou si vykračujeme cez Pieštany, nevediac, čo nás čaká. Z pôvodného plánu ostať vo Vrbovom a spraviť si krátku etapu „oddychovku“, zachádzame niekoľko dosť kilometrov ďalej. Priehrada Čerenec s jej nefunkčným kempom a penziónom na priehrade je skutočným sklamaním. Odchádzame. Kvôli vysokým teplotám volíme taktiku štafetového pochodu, štafeta = krčma v každej ďalšej dedine. Tu ďakujeme kofole. S pribúdajúcimi hodinami ubúda novonadobudnutá energia, unavení líhame s tmou do zožatého poľa pri ceste, v nádeji, že nebude pršať. Prší.

 22. deň – Dechtice – Buková:

Zobúdzame sa do slnečného rána, poniektorí aj suchí, pokračujeme smer Záruby. Vidíme ich z diaľky, skutočne sú ďaleko. V dedine Trstín dávame v krčme raňajky, kávičku, psychicky sa pripravujeme na prechod Malými Karpatmi, pretože nám príde nevkusné ich obísť. Zároveň je to posledné pohorie na našom putovaní. Turistov oproti jari, keď sme tu robili prechod, ubudlo, dalo by sa až povedať, že zmizli. Cesta ubieha ľahko napriek obrovskej horúčave, pre niektorých vysokej tráve a iným prekážkam. Z hrebeňa cez Ostrý Kameň zbiehame k priehrade Buková. Znovu chceme kempovať. Znovu márne. Napriek označeniam kempov na relatívne nových mapách, na západnom Slovensku stretávame len opustené alebo rozpredané miesta, párkrát i „nevľúdnych podnikavcov“ v cestovnom ruchu. Nocujeme v chatke pri vode, skutočne jednoduchej, ale keďže je búrka, strecha rozhoduje.

 23. deň – Buková – Plavecký Peter:

Tiež to mala byť jedna z ľahších etáp, nám to ale nedalo. V blízkosti sa týči nad cestou Plavecký hrad, ktorý sme sa rozhodli vidieť zblízka, a keď už sme od neho len sedem kilometrov, a nejde žiadny autobus, pokračujeme pešo. Zachádzka sa oplatí, vidíme ho, mokneme a tešíme sa na izbičku v penzióne.

24. deň – Plavecký Peter – Šaštín-Stráže:

S blížiacim sa cieľom v nás narastá optimizmus, ktorý nám dodáva stále novú a novú energiu. Sprvoti pre nás dospelých skutočný nezmysel, o ktorom sme sa s deťmi nerozumne rozprávali na potulkách pohoriami Slovenska, naberá jasné kontúry. Každý nasledujúci kilometer si všetci uvedomujeme, že sme čoraz bližšie. Prechádzame chránenou oblasťou Záhorie, ktorá nás očaruje. V Borskom Mikuláši si dávame obed a v eufórii nielen z ceny aj dve pivká – chyba, prvýkrát počas cesty skutočné nepochopenie, kilometre pred nami akoby narastajú. Deti majú samozrejme radosť. Poobede sme už ale šťastne v Šaštíne.

 25. deň – Šaštín – TROJHRANIČIE:

Hneď zrána pozeráme pre všetkých známy kostol Sedembolestnej Panny Márie, pútnické miesto v Šaštíne, pomaly pokračujeme na západ. V Sekuliach sme udivení nad chlapíkom, sediacim pred Rozličným tovarom s fľašou piva v ruke. Oni fakt nemajú otvorenú krčmu, a už vôbec nie nejaký predaj vína. Na otázku, kde by sme si mohli dať kofolu, odpovedá vtipne, že v nasledujúcej dedine. V počte krčiem, a to krčiem otvorených, vyhráva jednoznačne východné Slovensko. Očakávali sme ale nielen krčmy, ale i pekné pohostinstvá, možno skôr vinotéky s domácim kvalitným vínkom. Susedná dedina nakoniec nie je ďaleko, je to Moravský Svätý Ján, kde sme chceli ostať, opäť nás „zachráni“ dobrá rada miestnych štamgastov, keď sa ich pýtame, ako ďaleko je hraničný bod. Jedného odpoveď: “Cesta tam trvá trištvrte hodiny, ale naspäť to bude kratšie, iba pol hodiny. Celá cesta je po rovine.“ Skutočnosť? Rozhodujeme sa teda ísť až nakoniec, spravíme samozrejme dôležitý nákup – detské šampanské, a ideme tých sedem kilometrov, posledných po hranice. Pri rieke Morave nás víta množstvo komárov, vystriekame repelent, veď už ho potrebovať nebudeme. Trojhraničie je pekné miesto s pôsobivou plastikou čižiem, pôvodne celým človekom, ktorého nejaký zúfalec odpílil, a hraničnými tabuľami. Strieľame nachystané šampanské, fotíme sa, šťastní so svojimi myšlienkami sa obraciame na návrat.

Poďakovanie na záver

Radi by sme sa touto cestou poďakovali všetkým ľuďom, vďaka ktorým sme strávili príjemné chvíle, či už je to pani starostka z Babinej, pán starosta z Klokoča, ktorí nám umožnili bezproblémovo prenocovať, alebo pani čašníčka v Jasove, obyvatelia dedín, nezištne nám pomáhajúci, i všetkým ostatným milým ľuďom, ktorých sme stretli a nie je možné ich tu menovať.

 Pýtate sa, prečo sme sa rozhodli ísť? Veľakrát sme si i my dávali túto otázku. Vlastne ani nepoznáme odpoveď. Ale určite sme urobili dobre. Hovorí o tom množstvo neopakovateľných zážitkov, stretnutí s ľuďmi, prehodnotenie vlastných potrieb, životných priorít, vôle a v neposlednom rade radosť z úspechu.

Rado, Lucka, Jurko a Maťko Pančíkovci

Fotografie z cesty po Slovensku:

Bookmark the permalink.

Comments are closed