Jana Čavojská

Listy z Morie

• Miesto: Martin
• Deňsobota

Moja cesta naprieč utečeneckou krízou v Grécku: utrpenie, zúfalstvo a nekonečné čakanie, ale aj príbehy ľudskosti a pomoci.

Pätnásťročné dievča by malo chodiť do školy, na krúžky, viesť nekonečné debaty s kamoškami, trochu odvrávať rodičom a v kuse sa dohadovať so starším bratom. Farzana Ahmadi namiesto toho trávi dni a noci na tvrdej dlažbe aténskeho námestia Viktoria a sníva o tom, že sa konečne osprchuje. S rodičmi a tromi bratmi sú tu už týždeň. Všetko, čo majú, je uložené v plastových vreciach. Takmer rok bývali v utečeneckom tábore Moria na ostrove Lesbos. Mali iba malý stan. Potom dostali rozhodnutie o udelení azylu a s ním lístok na trajekt na pevninu. To je zároveň posledná podpora, ktorej sa im od gréckeho štátu dostane. Okamihom uznania, že ten a ten človek si zaslúži medzinárodnoprávnu ochranu, prestáva mať nárok na akúkoľvek asistenciu či finančnú dávku. Žiadne jazykové kurzy, pomoc s platením nájomného či hľadaním práce. Má sa integrovať a postarať o seba sám, myslí si Grécko.
A tak stovky ľudí končia na ulici. Už je to skoro rok a pol, čo Farzanina rodina ušla z Afganistanu. Nemajú ani euro. Na Viktorii sú desiatky takýchto rodín. Môžu akurát dúfať, že ľudia z organizácie Humanity First im aj dnes prinesú ryžu s cícerom. Že ich v afganskej reštaurácii ešte pustia na záchod. A že ráno sa zastaví missis Anna, pôvodom Britka, ktorá vďaka podpore ľudí zo Spojeného Kráľovstva nakupuje pre deti plienky, vlhké obrúsky a umelé mlieko.
Realita ľudí na úteku, ktorí dosiahli hranice Európskej únie a dúfajú v bezpečie, je často horšia ako zlý sen. Na azylový pohovor čakajú päť – šesť rokov. Tábory sú preplnené, podmienky v nich otrasné. Grécka vláda ich postupne mení na uzavreté. Teda niečo ako väzenia, z ktorých ľudia nemôžu vyjsť. Mnohí čelia krutosti policajtov aj nelegálnemu vyvážaniu naspäť do Turecka. Na ulici skončili toto leto tisícky utečencov. A my sa len pozeráme.


 O Jane …

Reportérka, fotografka a videožurnalistka. Zaujímajú ma ľudia a ich príbehy kdekoľvek na svete vrátane konfliktných oblastí, krajín s komplikovaným medzinárodným statusom, prebiehajúcich kríz a katastrof. Pracovne som s fotoaparátom precestovala takmer sedemdesiat krajín, mnohé z nich opakovane. Robila som reportáže napríklad z Južného Sudánu, Haiti po zemetrasení, hranice s Islamským štátom, Iraku, Mjanmarsku, východnej Ukrajiny, rohingských utečeneckých táborov v Bangladéši, utečeneckej krízy v Európe, Indie, Gruzínska, z kenských slumov aj hôr, kde žije kmeň pôvodných obyvateľov a vláda ho chce vysťahovať kvôli národnému parku, zo smaragdových baní v Kolumbii, z neuznaných krajín ako Abcházsko, Náhorný Karabach, Podnestersko…
V roku 2014 sme s Vladom Kampfom dokončili dokumentárny film danubeStory o rieke Dunaj a príbehoch dvadsiatich ľudí z desiatich krajín, ktorými Dunaj preteká.
Za reportáže aj fotografie som získala niekoľko ocenení.

Bookmark the permalink.

Comments are closed