Balkán 2015 [Pančíkovci]

19. 7. 2015 – 11. 8. 2015

Ďalšie leto a opäť na krásnom Balkáne.

Naše putovanie po krajinách Balkánu sme začali v Bosne a Hercegovine. Najskôr nás však čakala prázdna maďarská diaľnica z Budapešti do mesta Pécs. Mesto malo príjemnú atmosféru a už taký orientálny nádych.

Najskôr sme navštívili Banju Luku, druhé najväčšie mesto Bosny. Podobne ako väčšina miest na Balkáne je aj toto mesto rozdelené na dve časti, a to moslimskú a kresťanskú. Preteká ním nádherná rieka Vrbas (využívame ju na kúpanie).  Po jej toku sme išli smerom na juh do mestečka Jajce.  Porovnal by som ho s  našou Banskou Štiavnicou na orientálny spôsob. Krásne malé mestečko s nádhernou prírodnou scenériou a „mestským“ vodopádom. Prvé stretnutie s horami Bosny bolo na planine v prírodnom parku Blidinje, čo je planina s jazerom, kde sme strávili prvú noc vo voľnej prírode. Cesta planinou bola  nádherným zážitkom, míňali sme viacero salašov, nových dedín, ktoré si domáci postavili zrejme po vojne v Juhoslávii. Po krátkom čase sme sa dostali do Mostaru. Toto mesto očarí každého nového návštevníka, no množstvo turistov využívajú domáci podnikatelia. Bolo to vidieť už hneď na parkovnom, za ktoré pýtali nehoráznu sumu. My sme spolu s belgickými turistami parkovali na neďalekom sídlisku. Za videnie určite stojí neďaleko od Mostaru dom Derviša. Je tam cítiť atmosféru dobového života, bolo to také miesto kľudu. Ešte v ten večer sme prišli do kempu v Národnom parku Sutjeska. Kempu a priestoru vôkol sme dali pracovný názov Ukrajina. Skoro ráno balíme a chystáme sa na prvú túru na najvyšší bod Bosny a Hercegoviny, vrch Maglič. V deň výstupu bolo 40 stupňov Celzia, a tak túra aj napriek tomu, že viedla vo výške okolo 2000 m. n. m., bola veľmi náročná. Z Magliča sme šli k plesu s názvom Trnovačko jezero. Najskôr sme z výšky hľadeli na tú vodnú plochu. Pri zostupe k plesu sme mysleli, že je to očný klam, vôbec sa totiž nepribližovalo. Keď sme však prišli k nemu, neváhali sme a hodili sme sa do jazera. Bolo to v tej chvíli to najlepšie, čo sa nám mohlo stať.

Z túry smerujeme rovno do Čiernej Hory, kde sme sa zrelaxovali. Kúpali sme sa priamo pri ostrove Sv. Štefan a hor sa do Albánska, krajiny veľmi dynamicky sa meniacej, ľudí pracujúcich od svitu do mrku s vierou lepšieho života. Nocovali sme na jednej z dedín v kempe u mladej Holanďanky a bol to jeden z najlepších kempov, aké sme doteraz navštívili. Ráno sa presúvame k Ohridskému jazeru, kde dve noci trávime v mestečku Pogradac. Tu bolo výborné ubytovanie, strava aj pláž.

Po dvoch dňoch oddychu ideme na Koráb, najvyšší vrch Macedónska a Albánska. Tu sme stretli veľmi milých  pohraničiarov, Francúzku a pastierov oviec. Cesta nám trvala tak tri hodiny a výstup bol pre nás všetkých zážitkom. Nasledujúce dni sme venovali kúpaniu v Dojanskom jazere v Macedónsku a tiež v Egejskom mori v Grécku. Tam sme boli ubytovaní v kempe Rea na Sithonii. Pre nás je to jedno z najkrajších miest na kúpanie, aké sme kedy mali možnosť navštíviť.

Z Grécka sme si to namierili priamo do Istanbulu. Cestu do tejto metropoly sme naplánovali na nedeľu, kedy bol predpoklad najmenšej premávky. Cestou do Turecka sme neobišli zaujímavú krajinu v povodí rieky Evros, ktorá je hraničnou riekou Grécka a Turecka. Skoro ráno vstupujeme do Istanbulu, dávame dlhé oblečenie a šups sa do víru veľkomesta.  Istanbul je živé mesto s množstvom pamiatok a krásnych zákutí, v ktorom by sa dalo stráviť aj niekoľko dní. My však ideme do dediny, kde je pár domov a dúfame, že bude na navádzači. Nebola a ani miestni nám nevedeli pomôcť s cestou. Po dlhom blúdení vychádzame z Istanbulu a prichádzame do našej dedinky pri mori, ktorá bola len akési predmestie tohto obrovského kolosu. Z tureckých miest a mestečiek sme ešte navštívili Luleburgaz, Edirne a Derekoy. Naše putovanie pokračovalo Bulharskom, v ktorom nás veľmi milo prekvapilo mesto Plovdiv. Patrí medzi najstaršie obývané mestá na svete a určite stojí za návštevu, podobne ako bulharské hory v svojej rozmanitosti. Rovnako ako u nás, aj tu nájdeme rušné turistické miesta, ale aj cestičky, kde ťažko stretneme človeka. Také trasy sa nepochybne skrývajú v pohorí Rodopy.

Poslednou navštívenou krajinou bolo Srbsko. Tu máme tri dominanty, a to najvyšší vrch Srbska – Midžor, hlavné mesto Belehrad a jednu malú horskú dedinku Topli Do.

Vďaka nádhernému putovaniu po krajinách Balkánu sme spoznali nielen nové miesta, no najmä stretli mnoho zaujímavých  ľudí, a strávili tak príjemné chvíle tohto leta. Určite môžeme doporučiť i Vám, no ak by ste aj nemali možnosť cestovať osobne, do vzdialených balkánskych miest Vás zavedú aspoň na chvíľku nasledujúce fotografie.


 

Bookmark the permalink.

Comments are closed